[post_grid id=“9951″]
Anton Petrík 09. 06. 1937 - 28.02.2020
ANTON PETRÍK 09. 06. 1937 – 28.02.2020
Profesionálny hudobník, ktorý sa ako hudobný skladateľ predovšetkým v oblasti dychovej hudby zaradil medzi slovenských velikánov tohto hudobného žánru. Jeho tvorba priniesla nový progres, dychová hudba sa prezentuje viac koncertnou, náročnou hudbou a presahuje ďaleko rámec prešovského regiónu.
Životné medzníky Detstvo a hudobné začiatky: Narodil sa v obci Veľký Folkmár (okres Gelnica) v rodine železničiara. Otec bol primášom v ľudovom súbore, v ktorom Anton Petrík získava prvé skúsenosti v hre na husliach. Hudobné začiatky mu vštepuje na základnej škole učiteľ hudobnej výchovy Ján Znak. Ako nadaný žiak sa prihlásil na Vojenskú hudobnú školu v Spišskom Podhradí, neskôr v Liberci, kde študoval hru na barytóne a kontrabase. Po jej absolvovaní (1952 – 1955) pôsobil ako vojenský muzikant vo vojenských hudbách v Leviciach, Malackách a Prešove. Po skončení vojenskej služby v roku 1959 (pôsobil vo vojenskej hudbe v Prešove) pracuje od roku 1960 ako metodik Okresného osvetového domu v Prešove. Poslaním Okresného osvetového domu bolo organizovať vzdelávaciu činnosť a poskytovať poradenskú službu osvetovým zariadeniam a iným spoločenským organizáciám v okrese Prešov. Zároveň bol odborným vzdelávacím a poradenským strediskom pre osvetových pracovníkov v okrese Prešov. Od roku 1965 do roku 1969 pracoval Anton Petrík v Okresnom osvetovom dome na úseku hudby a spevu, kde sa podieľal predovšetkým na organizovaní a zabezpečovaní ľudovej umeleckej tvorivosti. Súčasne externe účinkoval ako hráč na kontrabase v orchestri v PUĽS-e Prešov. Po skončení pracovného pomeru v Okresnom osvetovom dome v Prešove nastúpil od 1. 10. 1969 do 31. 12. 1971 na stále miesto hráča do orchestra v PUĽS-e Prešov. V roku 1963 sa začína jeho veľmi plodná umelecká spolupráca s Mládežníckym dychovým orchestrom ODPaM Prešov, čo Viliam Tarjányi st. (1960, s. 82) zaznamenal takto: „V súvislosti s výberom nového repertoáru získali sme pre spoluprácu mladého nádejného skladateľa Antona Petríka, ktorý nám prisľúbil, že napíše pre náš súbor skladbu, bude mať rýdzo východoslovenský charakter.“ O naplnení slov Antona Petríka sú zaznamenané v kronike Viliama Tarjányiho st. tieto myšlienky: „Do programu celého orchestra sme zaraďovali nové skladby, technicky a prednesovo náročnejšie, v súlade s technickou vyspelosťou orchestra, medzi iným zmes východoslovenských piesní Od Prešova od Antona Petríka.“ (1960, s. 89). Skladba mala premiéru 25. marca 1964 pri II. verejnom koncerte Mládežníckeho dychového orchestra ODPaM Prešov. Od tohto obdobia dychový orchester interpretuje pravidelne jeho skladby na výročných koncertoch, súťažiach a festivaloch, čím prezentuje tvorbu začínajúceho autora hudobných diel pre dychové orchestre, ktoré boli náročnosťou porovnateľné s komponovaním pre symfonický – filharmonický orchester.
Dirigentská a umelecká činnosť: Post kapelníka a umeleckého vedúceho zastával v závodnej Dychovej hudbe Soľná Baňa v čase, keď bol zamestnancom solivaru. Z dôvodu prepúšťania musel dychovú hudbu opustiť a istý čas pracoval ako skladník. Najplodnejšie roky prežil v období 1971 – 2000 ako člen Štátnej filharmónie v Košiciach (ako profesionálny hráč na trombóne). Popri profesionálnom zamestnaní sa angažuje ako dirigent a skladateľ v Mládežníckom dychovom orchestri ODPaM Prešov a hráč na trombóne a barytóne v dychovom orchestri RKS. V Mládežníckom dychovom orchestri ODPaM Prešov po odchode PaedDr. Jozefa Boldižára pôsobí krátku dobu ako externý zamestnanec vo funkcii učiteľa pri výchove nových členov pre dychový orchester a dirigenta v orchestri (01. 01. 1972 – 16. 03. 1972). V roku 1987 vedie dychovú hudbu Šarišanka pri PKO v Prešove a neskôr dychovú hudbu Dargovanka pozostávajúcu z členov Štátnej filharmónie v Košiciach, s ktorou nahral mnoho relácií v košickom rozhlase a televízii. Prínos pre dychovú hudbu: Pre umeleckú činnosť Antona Petríka, či už ako hráča, skladateľa, alebo dirigenta, je príznačný profesionálny prístup. Bohatou a veľmi úspešnou skladateľskou tvorbou zanechal skutočné hudobné klenoty v oblasti dychovej hudby. Hudobné motívy slovenských ľudových piesní skomponoval do prekrásnych a náročných skladieb pre dychové orchestre. Tvorbu Antona Petríka interpretovala väčšina amatérskych a profesionálnych dychových orchestrov na Slovensku. Ide o skladby dramaturgie koncertných programov. A. Petrík v súčasnosti pôsobí ako člen Slovenského ochranného zväzu autorov. Za zásluhy v oblasti skladateľskej činnosti získal niekoľko ocenení a uznaní: • Cena Hudobného fondu – Cena Karola Pádivého za skladateľskú činnosť v oblasti slovenskej dychovej hudby (2004). • Veľká cena Slovenského ochranného zväzu autorov za prínos pre hudobnú kultúru (2004). • Pamätný list pri príležitosti 50. výročia založenia Mládežníckeho dychového orchestra ODPaM Prešov udelený primátorom mesta v septembri 2010 za dlhoročnú činnosť vo funkcii dirigenta, za úspešnú tvorbu skladieb pre orchester a osobný prínos k rozvoju dychovej hudby v meste Prešov.
Tvorba Antona Petríka Hudobné vzdelanie si po skončení účinkovania vo vojenských hudbách dopĺňa štúdiom na Konzervatóriu v Košiciach v hre na trombóne, ktoré ukončil v roku 1961 v triede učiteľa Františka Polaška. V skladateľskej činnosti sa venoval komponovaniu poliek, valčíkov a pochodov hlavne pre dychové orchestre, neskôr komponoval predohry a koncerty pre sólové nástroje. Častým motívom jeho skladieb sú východoslovenské piesne a melódie, ktoré upravil do koncertných skladieb. V príspevku Adama Hudeca 150 rokov dychovej hudby na Slovensku (2008, s. 29) je Anton Petrík vďaka svojej skladateľskej tvorbe zaradený medzi velikánov, skladateľov, ktorí majú zásadný význam pre rozvoj dychovej hudby na Slovensku. Anton Petrík od prvého kontaktu s Mládežníckym dychovým orchestrom ODPaM Prešov komponuje a upravuje preň skladby. Medzi najhranejšie skladby v 60. – 80. rokoch minulého storočia patrili: Vojenskí muzikanti – polka, Suita pre trombón, Lubochňanský pochod, Podduklianska veselica, Kec sebe zašpivam, Prekáračky – východoslovenský tanečný obrázok, 1000 yardov Jozefa Plachého, Balkán – Drina, Od Torysy k Laborcu, Pozdrav od Volgy, Poličko, pole, Východoslovenský tanec, Cestu poznám len ja – sólo pre trúbku zo seriálu Kremienok a Chocholúšik, Podtatranská predohra, Východoslovenský tanec č. 2, Mladí jubilanti, Tarantela, Fujarôčka moja, Keď ja žala. V repertoári Mládežníckeho dychového orchestra ODPaM Prešov sa od Antona Petríka objavujú skladby tanečného žánru (Letkis, Tanečná suita pre dve trúbky, Pochod – Babeta, Novoročný vinš). V roku 1971 sa stáva „domácim skladateľom“ aj pre Dychový orchester mladých mesta Košice a neskôr pre Mládežnícky dychový orchester v Považskej Bystrici. Skladbami Piroutten Pasodoble a Mravec a slon sa presadil v kolíske dychovej hudby v Čechách. Prvú skladbu mu premiérovali v Kopřivnici a druhú v Prahe. Úspech zaznamenal aj na zahraničnom poli, keď tri jeho skladby vydali v Rakúsku.
Anton Petrík zomrel 28.02.2020, je pochovaný v Prešove na miestnom cintoríne.
PhDr. Viliam Tarjányi, PhD.
Zdroj:
TARJÁNYI, Viliam. 2013. Prešovské osobnosti dychovej hudby. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2013, 149 s. ISBN 978-80-555-0806-1
Pripravuje sa…..
Izidor Glorik (1932) Hodruša
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Ján Seriš (1926)
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Anton Nahacký 29. 01. 1928 – 26.11.2016
Osobnosť v oblasti vojenskej a civilnej dychovej hudby. Dirigent, skladateľ, pedagóg, ktorý svojou profesionalitou a odbornou znalosťou prispel k popularizácii tohto hudobného žánru a zanechal vzácny fond v kultúrnom dedičstve v podobe skladieb pre dychové orchestre.
Detstvo: Narodil sa v obci Šoporňa (okres Galanta) v rodine drobného roľníka. Otec Jozef bol od svojich 16 rokov členom dedinskej hasičskej dychovej hudby, hral na baskrídlovke a barytóne. Obaja rodičia boli členmi vtedajšieho dedinského spevokolu, takže rodina Nahackých žila aktívnym hudobným životom, čo bolo pre oboch synov prvou školou zasväcovania do hudby. Na zakúpenie klavíra, huslí alebo na štúdium na hudobných školách neboli finančné prostriedky, preto otec oboch synov sám zasväcoval do dychovej hudby využívaním možnosti bezplatného používania dychových nástrojov, ktoré mala dedinská hudba. Anton Nahacký už ako osemročný vstúpil pod odborným dozorom svojho otca na hudobnú dráhu do „rodinnej kapely“. V zložení 1 krídlovka a 2 tenory si rodina spestrila významné dni a sviatky muzicírovaním príležitostných piesní a drobných skladbičiek. Od svojich desiatich rokov mal Anton Nahacký možnosť hrať v obecnej kapele.
Vojenská služba v dychovej hudbe: Otec Antona Nahackého, vidiac u svojho syna talent, nadanosť a možnosť rozvíjania hudobného vzdelania, prihlásil ho za eléva do vojenskej hudby v Banskej Bystrici. V priebehu krátkeho obdobia (august 1942 – október 1942) bol zaradený do dychovej hudby ako stály člen. V začiatkoch sa zdokonalil pod odborným vedením Imricha Gažoviča v hre na tenore, barytóne a pozaune. Na ďalší rok pridal k dychovým nástrojom štúdium hry na violončele. V priebehu rokov 1942 – 1944 absolvoval ako hráč s vojenskou hudbou celý rad koncertov a významných podujatí. Časť obdobia Slovenského národného povstania strávil vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku, kde sa liečil na zápal stredného ucha. Po opustení nemocnice útvar, ku ktorému bola vojenská hudba pridelená, na pôvodnom mieste nenašiel, pretože bol evakuovaný do hôr. Vrátil sa domov k rodičom, kde zotrval do apríla 1945. Koncom apríla 1945 sa prihlásil opäť k vojenskej hudbe v Banskej Bystrici, ktorá obnovila svoju činnosť. Večerným štúdiom si dokončil meštiansku školu a pokračoval v štúdiu hry na violončele u Pavla Grobla. V roku 1949 bol premiestnený do Košíc, kde využil možnosť súkromného štúdia hry na violončele u prof. Augustína Procházku. Vojenská služba v Košiciach trvala do konca roka 1951. Od januára 1952 bol A. Nahacký premiestnený k hudbe Ministerstva národnej obrany do Prahy (Kovalič, 1997, s. 8 – 10). Obdobie pôsobenia v Prahe, keď bol zaradený na post sólistu v hre na tenore (1952 – 1956), patrí k vrcholom jeho vojenskej hráčskej kariéry. Po absolvovaní školy pre dôstojníkov hudieb v roku 1956 získal dôstojnícku hodnosť. Počas pobytu v Prahe tri roky súkromne študoval náuku o harmónii u Jiřího Ropeka, vtedajšieho organistu v Chráme sv. Jakuba. Odbornosť a znalosti získané v tejto náuke, týkajúcej sa úpravy a spájania akordov, mu umožnili zúčastniť sa na konkurze na funkciu dirigenta vojenskej hudby. Po jeho úspešnom zvládnutí a po preukázaní odborných schopností bol poverený založiť s Imrichom Gažovičom Posádkovú hudbu Banská Bystrica, ktorá od 1. novembra 1956 začala svoju činnosť. Vojenský hudobný život postupne zavial Antona Nahackého do Znojma (1959 – 1961), od októbra 1961 do júla 1963 zastával funkciu šéfdirigenta vo vojenskej hudbe v Domažliciach (Kovalič, 1997, s. 8 – 10). Po reorganizácii v oblasti vojenských hudieb prijal od 1. augusta 1963 funkciu kapelníka vojenskej hudby v Prešove. Po príchode na Slovensko privítal možnosť štúdia popri zamestnaní na dirigentsko-kompozičnom oddelení na Konzervatóriu v Bratislave v rokoch 1964 – 1970. Počas aktívnej vojenskej služby ako kapelník pri vojenskej dychovej hudbe v Prešove nadväzuje kontakt s Viliamom Tarjányim st., ktorý je umeleckým vedúcim a dirigentom Mládežníckeho dychového orchestra ODPaM Prešov. Od októbra 1963 rozvíjajú v tomto orchestri veľmi plodnú skladateľskú a dirigentskú spoluprácu. V análoch kroniky Viliama Tarjányiho st. (1960, s. 82) je daný faktografický údaj zaznamenaný takto: „… vďaka kapelníkovi Posádkovej vojenskej hudby Prešov dôstojníkovi Nahackému, ktorý vystriedal predošlého kapelníka Voříška, s ktorým sa nám veľmi dobre pracovalo, získali sme opätovne dobrého a snaživého spolupracovníka. Je to dôsledok toho, že náš dychový súbor získal na popularite nielen u pracujúcich nášho mesta, ale aj mimo neho.“ Už 25. apríla 1964 pri II. verejnom koncerte tohto dychového orchestra ako hosť koncertu dirigoval svoju skladbu Pioniersky pochod. Vojenskú hudobnú kariéru ukončil zo zdravotných dôvodov a na vlastnú žiadosť bol 1. novembra 1979 prepustený z aktívnej vojenskej služby.
Učiteľské roky: Rozhodnutie nastúpiť do učiteľských služieb ovplyvnila u Antona Nahackého skutočnosť, že v čase vojenskej služby dlhé roky pracoval s mládežou ako dirigent a skladateľ v Mládežníckom dychovom orchestri ODPaM Prešov. Ukončením aktívnej vojenskej činnosti nastupuje 1. decembra 1979 Anton Nahacký ako učiteľ hry na dychových nástrojoch na Ľudovú školu umenia v Prešove na Konštantínovej ulici 2. Ako pedagóg uprednostňoval metódy osobného názorného príkladu. Svoje bohaté skúsenosti vynikajúceho hráča na dychových nástrojoch od začiatku vštepoval svojim žiakom a v druhom roku pôsobenia v učiteľskej činnosti sa jeho 9-roční žiaci Peter Ivan a Štefan Kovalič prebojovali do celoslovenského kola školskej súťaže v Bratislave, kde získali druhé miesto. Zo štatistických údajov Kovaliča (1997, s. 18) sa dočítame, že v roku 1988 v školských súťažiach dosiahli jeho žiaci P. Kancír, Jozef Blažovský ml., Peter Ivan, Miroslav Ochotnický, Jaroslav Volejník ml., Štefan Nižník ml., Peter Lukáč a Peter Fux v krajskom kole Východoslovenského kraja 7 prvých miest, 1 druhé miesto a v národnom kole v Trenčíne 5 prvých miest a 1 druhé miesto.
Prínos pre dychovú hudbu: Anton Nahacký od svojho detstva vniesol do dychovej hudby veľký vklad ako vynikajúci sólista a hráč na tenore, dirigent a skladateľ pri vojenských dychových hudbách. V čase vojenskej služby mal zásluhy aj v oblasti civilnej umeleckej činnosti predovšetkým ako skladateľ pri komponovaní hudobných diel pre Mládežnícky dychový orchester ODPaM Prešov (od roku 1979 ako dirigent tohto orchestra). Svoje dirigentské schopnosti a skladateľskú kreativitu uplatnil aj v dychovom orchestri RKS, kde pôsobil od roku 1982 až do roku 2000 ako druhý dirigent. Jeho hudobná profesionalita, ktorá ho sprevádza celý život, sa naplno prejavila aj v učiteľskom povolaní, kde svojou skúsenosťou a trpezlivosťou vychoval výborných žiakov v hre na dychových nástrojoch. Anton Nahacký za svoje aktivity získal tieto ocenenia: • Prvá cena v slovenskej skladateľskej súťaži v roku 1992 za skomponovanie pochodu Veselý nástup. • Štvrtá cena v slovenskej skladateľskej súťaži v roku 1994 za skomponovanie skladby Slovenská polonéza. • Cena roka za dlhoročnú dirigentsko-pedagogickú a skladateľskú činnosť udelená v roku 1995 Združením dychových orchestrov Slovenska. • Pamätný list pri príležitosti 50. výročia založenia Mládežníckeho dychového orchestra ODPaM Prešov udelený primátorom mesta v septembri 2010 za dlhoročnú činnosť vo funkcii dirigenta a za úspešnú tvorbu skladieb pre orchester.
Tvorba Antona Nahackého Hráčske a hudobné vzdelanie uplatnil Anton Nahacký v skladateľskej činnosti. V publikácii Kovaliča (1977, s. 15) sa dočítame: „Pri štúdiu na dirigentsko-kompozičnom oddelení Konzervatória v Bratislave, ktoré navštevoval popri zamestnaní v rokoch 1964 – 1970, uplatnil skúsenosti a znalosti z oblasti harmónie a kompozície získané súkromným štúdiom u Jiřího Ropeka v Prahe, ako aj poznatky z inštrumentácie, dirigovania a kompozície nadobudnuté z trojročného dirigentského školenia vojenských dirigentov v Bratislave pod pedagogickým vedením Kornela Schimpla, Zdenka Mikulu a Karola Pádivého“. Jeho skladateľské prvotiny vznikajú v čase pôsobenia vo funkcii dirigenta vojenskej hudby v Banskej Bystrici. Pochod Sláva osloboditeľom a Pochod technikov nahral v rozhlase so súborom Hornád František Petrus. Kompozičná a skladateľská tvorba sa začala naplno prejavovať koncom 60. rokov 20. storočia v rámci spolupráce s vedením Mládežníckeho dychového orchestra ODPaM Prešov. V spolupráci s Viliamom Tarjányim st. vznikli skladby Mládežnícka veselica, Nestor – kvapík, Šarišská polka, Slnečnica – valčík. V druhej polovici 70. a začiatkom 80. rokov sa Anton Nahacký zoznámil s Adamom Hudecom, ktorý vyzdvihol logickú a pútavú melodickosť jeho skladieb. Hudobno-skladateľská filozofia Antona Nahackého bola postavená na myšlienke, že pre dychový orchester sú najvhodnejšie skladby kratšieho časového trvania v rozmedzí 3 minúty – 6 minút. Skladby dlhšieho časového trvania nebývajú poslucháčmi pozorne prijímané a ani samotní hudobníci (interpreti) ich nehrajú s náležitým umeleckým nasadením (Kovalič, 1977, s. 30). Kovalič (1977, s. 29) charakterizuje jeho skladateľskú činnosť týmito slovami: „Vo svojich skladbách sa snažil klásť dôraz na vytvorenie pútavej, ale spevne ľúbivej a štýlovo primeranej vedúcej melódie, ktorú sa snažil obohatiť primeranými kontrapunktickými, ako i akordickými kadenčnými postupmi. Harmóniu skladby chápal ako súlad viacerých činiteľov, súhru melódie, harmonického (akordického) podkladu, rytmického členenia, kontrapunktického vedenia vedľajších hlasov, štýlovosti dynamiky, agogiky a možnosti interpretačného zvládnutia“. V Kovaličovej práci (1977, s. 32 – 35) je veľmi podrobne zmapovaná skladateľská činnosť Antona Nahackého do roku 1977. V tom čase skomponoval a upravil: 18 pochodov (Pochod priateľom, Sláva osloboditeľom, Pioniersky pochod, Pochod regulovčíkov, Slávnostný pochod a iné), 7 pochodov na motívy slovenských ľudových piesní (Koníky kone, Kapura, kapura, Helenka, Slovenské mamičky a iné), 7 valčíkov (Spomienka, Prvosienky, V zelenom údolí, Kvety Tatier a ďalšie), 1 polonézu (Slovenská polonéza), 2 pasodoble (Kubánske leto, Viva Havana), 1 tanec (Májový tanec), 1 folklórnu predohru (Oravské premeny), 2 folklórne fantázie (Ozveny z Východnej, Ej, hory, hory), 14 poliek (Pri muzike, 45 Solivarská, Na hodoch, Veselý dedo, Vrchárska polka, Odborárska polka a iné), 2 tangá (Na štrbskom plese, Keď trúbky vyhrávajú), 1 romancu (Idylická romanca), 4 kvapíky (Preteky mieru, Traja mušketieri, Pohybom ku zdraviu, Odpich), 1 intermezzo (Školské intermezzo), 5 úprav slovenských piesní (Slovenská partizánska pieseň, Miloval ma jeden šuhaj, Krásna je krása a iné), 10 úprav menších skladieb (L. v. Beethoven – Menuet, F. Schubert – Zastaveníčko, F. Chopin – Vyznanie lásky, M. K. Ogiňskij – Polonéza a ďalšie). Podieľal sa na inštrumentácii a úprave skladieb Viliama Tarjányiho st. (Nestor – kvapík, Mládežnícka veselica, Šarišská polka, Slnečnica, Dajme sa na pochod, Pochod odbojárov).
Anton Nahacký zomrel dňa 26.11.2016, je pochovaný v Nižnej Šebastovej na miestnom cintoríne.
PhDr. Viliam Tarjányi, PhD.
Zdroj:
TARJÁNYI, Viliam. 2013. Prešovské osobnosti dychovej hudby. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2013, 149 s. ISBN 978-80-555-0806-1
Pripravuje sa…..
Gejza Dusík (1907-1988) Zavar
Gejza Dusík 37 alias Matej Makáň (* 1. apríl 1907, Zavar – † 6. máj 1988, Bratislava) bol slovenský hudobný skladateľ. Patrí medzi priekopníkov slovenskej populárnej hudby a spolu s Pavlom Braxatorisom a Františkom Krištofom Veselým patrí medzi spoluzakladateľov slovenskej operety.
Gejza Dusík je spolutvorcom dejín slovenského hudobného umenia, spolu so svojimi generačnými druhmi Alexandrom Moyzesom, Eugenom Suchoňom a Jánom Cikkerom. Hoci pôsobil na poli zábavného žánru, jeho vklad do hudobnej moderny, ako tvorcu slovenskej národnej operety, je veľmi významný.
Životopis
Po maturite v roku 1928 absolvoval štyri semestre Lekárskej fakulty na univerzite v Bratislave. Keďže už počas gymnaziálnych štúdií bol autorom viacerých obľúbených tanečných piesní, medicínu zanechal, a rozhodol sa venovať iba hudbe. Odišiel študovať na Nové viedenské konzervatórium (Neues Wiener Conservatorium) kompozíciu u profesora Eugena Zádora, strávil tam roky 1932 – 1936. Už v roku 1935, teda ešte pred absolvovaním konzervatória, mala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave premiéru jeho prvá opereta Tisíc metrov lásky. Napísal ju na námet dobovej veselohry Emanuela Brožíka, na textoch spolupracoval dr. Juraj Haluzický.
V roku 1939 začal pracovať v Slovenskom autorskom zväze, ktorý sa neskôr premenoval na Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA). Medzi rokmi 1942 až 1948 založil a aj viedol vlastné hudobné vydavateľstvo. V roku 1945 delegácia SAS – Slovenský autorský svaz v zoskupení Ján Cikker, Gejza Dusík, Ilja Jozef Marko a Pavol Čády podpísali s OSA (Ochranný svaz autorský) – s českým svazem – spoluprácu medzi obidvoma autorskými zväzmi. [1] V roku 1949 sa stal riaditeľom zväzu a ako riaditeľ zväzu pracoval do roku 1974.
Gejza Dusík je autorom asi 250 tanečných piesní, hudobných komédií a operiet. Celkovo napísal 13 operiet, z nich do roku 1945 bola najpopulárnejšia Modrá ruža na libreto dr. Pavla Braxatorisa. Socialistické umenie operetu dlho odmietalo ako buržoázny prežitok. Bol to však práve Gejza Dusík a jeho dlhoročný verný libretista Pavol Braxatoris, ktorí na javisku Novej scény oživili tradíciu v roku 1954 operetou Zlatá rybka.
Okrem piesní, ktoré vyšli na albumoch interpretov, vyšli aj tieto albumy
- 1965 Skladby Gejzy Dusíka – Opus 90 23 0024, LP
- 1965 Skladby Gejzy Dusíka – Supraphon DM 10220, LP
- 1972 Vám, jedine len vám. Gejza Dusík vo svojich melódiách – Opus, LP
- 1978 Rodný môj kraj – Opus 9116 0705, LP
- 1981 Zvony domova – Opus 9116 0997, LP
- 1983 Gejza Dusík – Modrá ruža – Opus 9113 1289, LP
- 1985 Melódie Gejzu Dusíka – Opus 9113 1605, LP
- 1935 Tisíc metrov lásky (libreto: Emanuel Brožík)
- 1938 Keď rozkvitne máj (libreto: Pavol Braxatoris)
- 1939 Modrá ruža (libreto: Pavol Braxatoris)
- 1940 Pod cudzou vlajkou (libreto: Celo Radványi, Otto Kaušitz)
- 1941 Turecký tabak (libreto: Otto Kaušitz)
- 1943 Osudný valčík (libreto: Otto Kaušitz)
- 1944 Tajomný prsteň (libreto: Pavol Braxatoris)
- 1954 Zlatá rybka (libreto: Pavol Braxatoris)
- 1956 Hrnčiarsky bál (libreto: Pavol Braxatoris)
- 1963 Karneval na Rio Grande (libreto: Pavol Braxatoris)
- 1965 Dvorná lóža (libreto: Jarko Elen na text hry J. M. Crawforda)
- 1971 To by bola láska (libreto: Pavol Braxatoris)
- 1980 Víno pre Marínu
- 1934 Myra
- 1936 Ružová nálada, intermezzo
- 1936 Spomienka na Piešťany
- 1937 Na vlnách Dunaja
- 1947 Fantázia z operety Tajomný prsteň
- 1949 Idylické obrázky
- 1949 Koncertný valčík
- 1951 Našim rekreantom
- 1951 Z melódie do melódie
- 1953 Rapsódia
- 1956 Obrázky z Trenčianskych Teplíc
- 1965 Podvečerná idyla
- 1971 Nedeľa na dedine
- 1971 Harmónia
- 1973 Prvomájová predohra
- 1977 Októbrová predohra
Okrem piesní, ktoré vyšli na albumoch interpretov, vyšli aj tieto albumy
- 1965 Skladby Gejzy Dusíka – Opus 90 23 0024, LP
- 1965 Skladby Gejzy Dusíka – Supraphon DM 10220, LP
- 1972 Vám, jedine len vám. Gejza Dusík vo svojich melódiách – Opus, LP
- 1978 Rodný môj kraj – Opus 9116 0705, LP
- 1981 Zvony domova – Opus 9116 0997, LP
- 1983 Gejza Dusík – Modrá ruža – Opus 9113 1289, LP
- 1985 Melódie Gejzu Dusíka – Opus 9113 1605, LP
Andrej Lieskovský (1913-1995) Hlohovec
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Karol Elbert ( 1911 - 1977) Trnava
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Zdeněk Cón (1919 - 1995 ) Viedeň
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Ľubomír Stach
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Adam Hudec (1949) Banská Štiavnica
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Ikov Kopáčik (1943) Partizánske
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Ján Jamriška (1943) Partizánske
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Pavel Šianský (1956) Banská Bystrica
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Jozef Baláž (1968) - Kanianka
Ivan Šmatlák - Nadlice
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Roman Mikláš (1971) Drietoma
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Peter Burica
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Peter Černička (1984) Horné Srnie
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Anton Martinák (1966) Púchov
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Jozef Dedík (1942) Moravské Lieskové
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Stanislav Mašik (1940-2018) Ostratice
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..
Peter Solárik (1964) Kopčany
Pripravuje sa…..
Pripravuje sa…..